… a moje uvedomenie.
Mame týždeň do Vianoc a vianočné prípravy a pečenie koláčikov je v plnom prúde.
Zdieľaľa som s vami fotky na facebooku z nášho spoločného pečenia medovníčkov s Hankou. Milujem tieto chvíle, hrajú nám vianočné pesničky, vonia celý byt po škorici, vyjedá sa med, ale musím sa priznať, bol to pre mňa vždy aj veľký vnútorný stres. Neustále som ju pri výrobe opravovala, vyrovnávala, dookolo som jej vravela ako to má robiť “dobre”, ako to je “správne” ……no proste, chcela som to mať pripravované perfektne a medovníčky dokonale. Ale tento rok som to vyskúšala inak. Pustila som všetku kontrolu a nechala ju úplne vo všetkom nech sa prejaví, nech si všetko vyskúša sama, len som sledovala a v duchu ďakovala.
A viete čo sa stalo? Absolútne nič!, kuchyňa nespadla a svet sa nezrútil. Práve naopak. Užili sme si nádherné chvíle, veľa sme sa rozprávali. Medovníčky možno nie sú dokonalé, ale pre mňa sú najkrajšie na svete. Vidieť tú nefalšovanú detskú radosť a cítiť takú vďačnosť a pokoj určite stojí za to. Naučiť sa pracovať so svojou potrebou mať všetko dokonalé, so svojim perfekcionistom a vnútorným kritikom, so svojimi naučenými vzorcami, je dlhá cesta, ale určite stojí za to. Aj keď len po krôčiku. Ale potom z toho vznikne stále viac a viac pekných a pokojných chvíľ a vytvorí sa priestor pre niečo nové.
Všetky medovníčky sme zabalili a potešíme nimi našich blízkych (teda skoro všetky, niečo sme nechali aj pre nás 😆😆😆).
PS.: a dokonca som si dovolila ísť na vianočné trhy, už dvakrát, namiesto upratovania. A svet ide ďalej aj s neupratanou pavučinkou v kúte, nezrútil sa a ja som šťastnejšia ❤️.
